8.12.2015 vo Vysokých Tatrách

 

8.12.2015 som sa vybral do Vysokých Tatier. Ráno v Dubnici nad Váhom neveštilo dobré počasie, bolo nevľúdne. Nič to, rozhodol som sa, tak idem. Vláčik Regional Express inak aj REX mal odchod z Dubnice nad Váhom mal odchod už o 5:31 a na počudovanie nemeškal. Prečo na počudovanie? V poslednom čase dosť využívam služby Železníc Slovenskej republiky (ŽSR) a nemeškanie je takmer výnimkou. Po troch hodinách nudy som vystúpil v Porade. Mal som síce zo sebou slúchadla na hudbu, z mobilu, aj knihu Slovenské povesti, ale ja musím všetko sledovať za oknom vlaku a aj pred ním, spolucestujúcich a hlavne mladé spolucestujúce. Takže ono to vlastne až taká nuda nebola. Bolo čo sledovať. V Poprade som prestúpil, spolu s viacerými turistami a pár domácimi, na Tatranské elektrické železnice (TEŽ). Na tieto železnice si dôchodcovia nemusia kupovať lístok, stačí byť zaregistrovaný a mať pri sebe preukaz. Už z vlaku bolo vidieť, že vo Vysokých Tatrách je pekné počasie. Nemýlil som sa. Starý Smokovec nás privítal krásnym, slnečným počasím. Čo iné som si mohol priať. Vyvezenie lanovkou zo Starého Smokovca na Hrebienok trvá 20 minút, ale ja, ako turista, som po zelenej značke vyšiel za cca 40 minút. Na Hrebienku bolo 9 °C, a ja naobliekaný ako na severný pól. Nad schodmi ma vítal medveď, zdatný chlpáč už nielen tatranských hôr. Juj či som sa zľakol. Odľahlo mi, bol iba z ocele. Nikdy by som nepovedal, že takýto chlpáč dokáže, v rýchlosti, dobehnúť človeka, ale je to pravda, dokáže bežať aj 45 km/hod.

Na Hrebienku bol jedinečný ľadový oltár z prvkami tatranskej prírody – Tatranský dóm. Autorom a hlavným architektom ľadového dómu je Slovák Adam Bakoš. O floristický dizajn vo forme ľadových kvetinových vitráži sa postaral uznávaný florista Róbert Bartolen. Pod kupolou na Hrebienku sa ukrýva 70 ton ľadu, ktoré na chrám za náročných podmienok pretvorilo sedem sochárov za dva týždne. Patrónom chrámu je sv. Ján apoštol a evanjelista, ktorý je aj ochrancom sochárov, a jeho socha je umiestnená v strede hlavného portálu. V ruke drží orla, ktorý je symbolom Vysokých Tatier, nachádzajú sa tu aj viaceré barokové sochy a niekoľko anjelov. Ľadová bazilika je ukrytá pod špeciálnym prestrešením, ktoré pomáha odolávať rozmarom zimného počasia. Niečo úžasné.

Vydal som sa na cestu. Zastavil som sa pri turistickom smerovníku a plánoval trasu. Videl som takého, na prvý pohľad skúseného turistu.

Otázka: kam by som mal ísť?

Odpoveď: Kam chcete?

Mne je to jedno. Vlak mi ide o 19:30 z Popradu.

Pozrel sa na moje obutie. Nie že by som mal „kostolové topánky“, mal som turistické, vysoké topánky.

S týmto Vám doporučujem maximálne na Reinerovu útulňu.

Spýtavo som sa na neho pozrel. Pochopil.

Tak tu je už o piatej tma, na Zamkovského, Skalnatú, Téryho či Zbojnícku chatu Vám bez „mačiek“ nedoporučujem, aj keby bolo do pol ôsmej svetlo.

Dobre, nie som samovrah.

Pomotal som sa ešte po Hrebienku. Zašiel so samoobslužnej reštaurácie na dobré bryndzové halušky, a vydal sa na Reinerovu útulňu. Aha. Po ceste som stretol môjho radcu.

Tak už sa vraciate? spýtal som sa.

Áno, dal som si u Petrasa bošácku a idem.

Bošácku, reagujem, tú som mal v Starej Bystrici a hojne, mám v Novej Bošáci kamošov.

Tak ako to že nemáte fľaštičku?

Začal mi vysvetľovať kde patrí Stará Bystrica. Rozišli sme sa, ja som pokračoval za svojou métou. Po ceste som popredbiehal mojich známych z reštaurácie a už som bol na „Reinerke“, po dvadsiatych minútach.

Všetci sa pýtali: čo máte?

Ja som išiel na isto: vraj máte bošácku?

Mám.

Prosím si.

Koľko, dve?

Poobzeral som sa.

Jednu, ja som sám.

Dobre mi padla, rozohriala vnútro, ale akosi nohy oťaželi, ale nie až tak. Samozrejme urobil som nejaké fotky, jednu nie moc vydarenú, urobila, neviem či jeho manželka, či dcéra s pánom Petrasom. Kúpil som si magnetku. Silou mocou som chcel ísť na Hrebienok inou cestou, ale rozum vravel nie. Sem tam ho poslúchnem. Aj teraz. Zasa som predbehol mojich známych z reštaurácie a mňa prebehli, taký chalani, nosiči. Toto nie. Ja ich chcem odfotiť spredu. Viete čo to dalo roboty predbehnúť ich? Ja naprázdno a ich z nošami? Podarilo, na poslednú chvíľu, pred ich odbočením do lesa, pri reštaurácii. Skontrolujem si teplotu, teda nie moju, ale ovzdušia. Je 18:15 a je päť a pol stupňa. Dobre, ale začína sa spúšťať hmla. Rýchlo do Starého Smokovca. Zasa po turistickej zelenej značke. Počasie sa kazí. Tak žiadnych 19:30, ale skôr o 16:34. Joj, ale som mal tri hodiny času. Príliš veľa. Tak som sa previezol ešte tatranskou električkou do Tatranskej Lomnice. Stále ešte veľa času. Čo teraz? Našťastie mi išiel z Tatranskej Lomnice električka do Poradu o hodinu. Vlak s ktorým som nepočítal, pretože som si myslel, že by to bolo skoro. Hurá. Zašiel som si do Reštaurácie Stará Mama a na grilovanú klobásku a čajík bez rumu, či umu. Reštaurácia je hneď za stanicou. Napapal sa a plným žalúdkom som nastúpil do električky do Studeného Potoka a odtiaľ do Popradu. Vláčik do Bratislavy prišiel presne o 15:31. V Trenčianskej Teplej som vystúpil a autobus ukončil môj výlet do Vysokých Tatier. Že Dubničania sú všade som sa presvedčil keď som stretol v Tatrách dva manželské páry z Dubnice nad Váhom. Môj krokomer mi nameral, v ten deň, 14 km.